Smrekovica

Pohorie Branisko sa nachádza na rozhraní Šariša a Spiša. Z pohľadu Šariša sa zvykne hovoriť, že je to brána na Spiš. Svoj názov má odvodený od slova „brániť sa", ktorý pochádza z obdobia začleňovania Spiša do Uhorska na začiatku 12. storočia. Branisko je jediným slovenským, dôsledne severojužným pohorím s dĺžkou 20 km a šírkou od 3 do 7 km. Patrí medzi jadrové pohoria a predstavuje najvýchodnejší článok Fatransko-tatranskej oblasti. Na západe a severe hraničí s Levočskými vrchmi a Spišskou kotlinou, na východe so Šarišskou vrchovinou. Na juhu v doline Hornádu sa stretáva so Slovenským rudohorím. V juhovýchodnom cípe v doline Kluknavského potoka sa stýka s Čiernou horou. Zlomová časť Braniska v nadmorskej výške 750 m.n.m. sedlo Branisko má tiež názov „Chválabohu". Sedlo rozdeľuje pohorie na dva podcelky. Obidve časti majú pomenovanie podľa najvyššieho vrcholu. Severnejšia a masívnejšia Smrekovica s najvyšším vrchom Smrekovica a južnejšia  Sľubica s najvyšším vrchom Sľubica. Cez pohorie určitú dobu viedla hranica medzi Uhorskom a Poľskom. V roku 1311  malo pohorie názov „Rudno" a o sto rokov neskôr „Branyssa (bráň sa) a v roku 1525 sa volalo „Branyzsko". Pôvodne sa zo Šariša na Spiš prechádzalo cez južnejšie sedlo Humence. Až po nástupe Ferdinanda I. na uhorský trón v roku 1526 bola zriadená v Uhorsku prvá kráľovská pošta z Viedne cez Ružomberok, Levoču, cez sedlo Branisko do Prešova a Košíc. Pôvodná cesta cez sedlo Humence postupne zanikla. 

Významná udalosť sa udiala na Branisku v roku 1849. Bolo to v období, keď Maďari vystupňovali svoje požiadavky voči viedenskému cisárskemu dvoru. Slováci a iné národy žijúce v Uhorsku to isté žiadali od Maďarov. 5.2.1849 došlo na Branisku k bitke medzi honvédmi - vojakmi maďarskej armády a cisárskymi vojskami, po boku ktorých bojovali aj slovenskí dobrovoľníci. Miesto bojov bolo na vrchole Chvalabohu. Túto udalosť pripomína  pamätný drevený stĺp. Je schovaný v mladej jedline, asi 200 m južným smerom na Sľubickej strane Braniska. Na počesť maďarskej armády bol na rozhraní 19. a 20. storočia na skalnom brale, na protiľahlej strane cesty postavený pamätník, ktorý symbolizoval víťazstvo maďarských revolučných síl v bitke o Branisko. Pod vplyvom politických udalostí bol neskôr tento pamätník odstránený a premiestnený pod Branisko, do obce Korytné. Boj na Branisku sa spočiatku vyvíjal priaznivo pre cisársku armádu a slovenských dobrovoľníkov. Maďarské vojsko vedené generálom Gyonom uskutočnilo nečakaný obchvat a vyšlo z boja o Branisko nakoniec víťazne. Po tejto bitke sa pod tlakom ruskej armády, ktorá prichádzala do Uhorska na základe dohody medzi ruským cárom Mikulášom I. a rakúskym cisárom Františkom Jozefom I., sa honvédi premiestnili do Toryskej doliny. Armáda mala za úlohu potlačiť maďarské vojská a nastoliť v krajine mier. Nakoniec honvédi museli ustúpiť k Debrecínu a 13. augusta roku 1849 utrpeli zdrvujúcu porážku pri Világoši. Vojaci cisárskej armády a slovenských dobrovoľníkov boli pochovaní na odľahlom mieste Braniska. Lokalita dnes nesie názov "Šmertnica", ale identifikácia tohto miesta nie je presne určená. Mŕtvi vojaci maďarskej armády - honvédi boli pochovaní na cintoríne v obci Korytné. Nielen revolučné roky 1848-49 zanechali krvavú stopu na Branisku. V nasledujúcom storočí sa tu odohrali ďalšie dve bitky. V roku 1919 na Branisku československí legionári odrazili útok maďarských jednotiek. Urputné boje o Branisko sa viedli aj v 2. svetovej vojne. Pri ústupe Nemcov začiatkom roku 1945 si ich armády nad obcou Široké vybudovali až trojstupňové opevňovacie zákopy.  22. januára 1945 bola oslobodená obec Široké a až 24. januára po ťažkých bojoch bol dosiahnutý vrchol Chvalabohu. Aj vtedy si boje vyžiadali svoje obete. Na znak tejto udalosti po vojne bol začiatkom 60. rokov minulého storočia v sedle Branisko postavený betónový monument, ktorý bol neskôr odstránený a namiesto neho postavený dnešný pamätník s nápisom „Chvála Bohu". Cez sedlo Branisko viedla okrem poštovej trasy s dostavníkom niekoľko storočí furmanská trasa. V sedle neďaleko terajšieho pamätníka až do 2. svetovej vojny stála povestný furmanský hostinec. Neskôr bola postavená nová krčma, ktorá bola v prevádzke až do osemdesiatych rokov minulého storočia. Krčmárkou bola Haľka zo Širokého. 

Vyzdvihnutím jadrového pohoria Branisko sa mocná, rovná vrstva usadenín polámala a vzniknuté zlomy či trhliny sa stali základnou sieťou pre vodné toky. Pohorie patrí k povodiu Hornádu. Najvýznamnejším tokom je Veľká Svinka, ktorá vyviera na juhozápadných svahoch Smrekovice. Časť vody vteká do Diablovej diery, druhá časť tečie ďalej svojím korytom na šarišskú stranu Tento jav sa nazýva odborne bifurkácia, teda rozdvojenie alebo dvojriečie. Na výstup na Smrekovicu sa vyberáme zo sedla Bransiko. Pri turistickom smerovníku je umiestnená mapa a pomerne podrobný popis pohoria.

 Tu sa napájame na modrú turistickú značku a spolu so zelenou postupujeme severným smerom. Chodník klesá okolo skládky posypového materiále k potoku Veľká Svinka. Po chvíli postupujúc proti prúdu potoka prichádzame k Prírodnej pamiatke. Ide o fluviálnu pseudo-krasovú jaskyňu, ktorá siaha až do hĺbky 120 metrov pod horský masív. Ľudia túto dieru do útrob zeme pomenovali svojsky „Diablova diera". Predstavuje akoby ozajstný zostup do podsvetia - pekla. Jej vznik sa vysvetľuje tak, že časť vôd Veľkej Svinky sa prepadáva do skalnej diery, ktorú si vytvorila samotná voda a tá sa stráca v podzemí. Za pozornosť stojí aj koncovka Diablovej diery, v podobe, kde sa táto voda opäť dostáva na povrch zeme. Voda o niečo nižšie na svahu pred Korytným znova vyviera na povrch masívu a tomuto miestu ľudia hovoria „vyvieračka". Potok, ktorým sa voda odvádza dole zo svahu ku Korytnému sa nazýva aj Diablov potok. Ku vyvieračke sa dá prísť lesným chodníčkom z Chvalabohu. Nad hlavným výverom je postavený Most priateľstva Smrekovica – Kamilky, ktorý turisti otvorili 6. mája 2007. Výškový rozdiel medzi ponorom a výverom je 60 m. Veľká Svinka vyteká z výveru na spišskej strane ako potok Bystrík. 

Od Diablovej diery postupujeme ďalej proti prúdu potoka chatovou osadou. Míňame sútok Veľkej Svinky a Dolného potoka a prichádzame na rázcestie. Tu pri Studničke na rázcestí sa obe značky rozchádzajú. Opäť sa zídu v sedle Smrekovica. Zelená značka odbočuje doprava do doliny Dolného potoka a modrá mierne zatáča a postupuje stále proti prúdu potoka Veľká Svinka. Za poslednou chatou sa dolina rozširuje a lesná cesta mierne stúpa. Spočiatku po ľavej no neskôr hlavne po pravej strane sa otvárajú rozsiahle lúky. V minulosti sa využívali na pastierstvo, o čom svedčí aj schátraná koliba a trocha vyššie aj ohrada pre dobytok. Nad spustnutou ohradou sa lúky končia a lesná cesta naberá na strmosti. V mieste, kde lesná cesta prudko bočí doľava vstupujeme priamo do lesa. Krátko ale prudko stúpame lesom a vychádzame na zamokrenú lúku. To svedčí, že sme v pramennej oblasi potoka Veľká Svinka. Po ľavom okraji lúky vystupujeme na rozsiahlu plošinu so skládkou dreva nad poľovníckou chatou Simona. Chata Simona je bezprostredne pod Petrovou horou a prameň, ktorý tu zachytili sa volá Pramň sv. Petra. Postupujeme na horný okraj plošiny a vstupujeme do lesa. Chodník opäť naberá na strmosti a po 250 m sme pri turistickom smerovníku. Ten nás informuje, že modrou významovou turistickou značkou nesúcou názov Marková skratka sa dostaneme za 30 minút na vrchol Smrekovica. Tu sledujúc modré trojuholníky zatáčame doľava a po 50 m opúšťame lesnú cestu a vpravo vstupujeme do lesa. Chodník mierne kľukatí a neskôr okrajom rúbane prichádza k úzkemu pásu lesa, ktorý prechádzame. Pred nami sa dvíha strmší svah poznačený polomom a požiarom. Biotop sa tu pomaly obnovuje. Pomerne otvoreným terénom okolo navŕšených skalných kôp strmo vystupujeme na hrebeň. Tu sa napájame na žltú turistickú značku, zatáčame doľava a ľahko vystupujeme na vrchol. Z vrcholu Smrekovica máme prekrásny polkruhový výhľad. Ako na dlani máme Pátriu, sedlo Branisko, Rudník, Rajtopiky a Sľubicu. Za dobrej viditeľnosti nad Pátriou pozorujeme Kojšovskú hoľu. V pravo v hornádskej kotline pozorujeme Spišský hrad a priľahlý Dreveník. V pozadí sa čnejú Hnilecké vrchy, Slovenský raj a dominuje Kráľová hoľa. Na vrchole Smrekovica je altánok, ktorý slúži na bohoslužby, ktoré sa tu organizujú v prvej polovici septembra. Na turistickom smerovníku je turistická mapa a schránka s vrcholovou knihou s pečiatkou. Z vrcholu sa oplatí prejsť lesom niekoľko desiatok metrov po žltej turistickej značke. Nachádzajú sa tu dva pozoruhodné kremencové moria. Z vyhliadkového miesta je úžasný výhľad na Vyšný Slavkov a priľahlé dediny Spiša a Šariša. Ako na dlani máme Levočské vrchy a za dobrej viditeľnosti obdivujeme mohutnú hradbu Vysokých Tatier. Až tri štvrtiny pohoria Branisko sa nachádzajú vo výške od 700 do 1 100 m. Značné rozdiely v nadmorskej výške mali za následok spätnú eróziu stráňových tokov, ktoré spôsobili zarezanie vodných tokov a vznik systému rázsoch. V pestrej geologickej stavbe dominujú hlavne ruly, žuly, vápence, dolomity, kremence a zlepence. Reliéf pohoria má hornatinový charakter so zarovnanými povrchmi, skalnými formami a krasovými útvarmi. Oblasti s menšou nadmorskou výškou možno zaradiť do mierne teplej klimatickej oblasti, vyššie oblasti naopak do chladnej. Priemerné teploty sa v januári pohybujú okolo -6 až -7°C, zatiaľ čo v júli od 15,5 do 17°C. Priemerný úhrn zrážok je ročne 650 - 800 mm. S najvýdatnejšími zrážkami v júli a najnižšími vo februári. Snehová pokrývka sa v pohorí drží od 80 do 120 dní v roku. Pohorie patrí do mierne teplej až chladnej klimatickej oblasti. Na severe pohoria prevládajú smrekové a smrekovo-jedľové lesy, na východe bukové a na juhu borovicové lesy. Odlesnené časti pohoria pokrývajú lúky, pasienky, kroviny. Na Branisku žije jelenia a srnčia zver, diviaky, vlky, rysy, jazvece a ojedinele tade prechádza aj medveď.

Z vrcholu Smrekovica máme prekrásny polkruhový výhľad. Ako na dlani máme Pátriu, sedlo Branisko, Rudník, Rajtopiky a Sľubicu. Za dobrej viditeľnosti nad Pátriou pozorujeme Kojšovskú hoľu. V pravo v hornádskej kotline pozorujeme Spišský hrad a priľahlý Dreveník. V pozadí sa čnejú Hnilecké vrchy, Slovenský raj a dominuje Kráľová hoľa. Na vrchole Smrekovica je altánok, ktorý slúži na bohoslužby, ktoré sa tu organizujú v prvej polovici septembra. Na turistickom smerovníku je turistická mapa a schránka s vrcholovou knihou s pečiatkou. Z vrcholu sa oplatí prejsť lesom niekoľko desiatok metrov po žltej turistickej značke. Nachádzajú sa tu dva pozoruhodné kremencové moria. 

Z vyhliadkového miesta je úžasný výhľad na Vyšný Slavkov a priľahlé dediny Spiša a Šariša. Ako na dlani máme Levočské vrchy a za dobrej viditeľnosti obdivujeme mohutnú hradbu Vysokých Tatier. Až tri štvrtiny pohoria Branisko sa nachádzajú vo výške od 700 do 1 100 m. Značné rozdiely v nadmorskej výške mali za následok spätnú eróziu stráňových tokov, ktoré spôsobili zarezanie vodných tokov a vznik systému rázsoch. V pestrej geologickej stavbe dominujú hlavne ruly, žuly, vápence, dolomity, kremence a zlepence. Reliéf pohoria má hornatinový charakter so zarovnanými povrchmi, skalnými formami a krasovými útvarmi. Oblasti s menšou nadmorskou výškou možno zaradiť do mierne teplej klimatickej oblasti, vyššie oblasti naopak do chladnej. Priemerné teploty sa v januári pohybujú okolo -6 až -7°C, zatiaľ čo v júli od 15,5 do 17°C. Priemerný úhrn zrážok je ročne 650 - 800 mm. S najvýdatnejšími zrážkami v júli a najnižšími vo februári. Snehová pokrývka sa v pohorí drží od 80 do 120 dní v roku. Pohorie patrí do mierne teplej až chladnej klimatickej oblasti. Na severe pohoria prevládajú smrekové a smrekovo-jedľové lesy, na východe bukové a na juhu borovicové lesy. Odlesnené časti pohoria pokrývajú lúky, pasienky, kroviny. Na Branisku žije jelenia a srnčia zver, diviaky, vlky, rysy, jazvece a ojedinele tade prechádza aj medveď.