Bachuren
Prechod hlavným hrebeňom pohoria Bachureň je cieľom dnešnej potulky.
Zelenou turistickou značkou postupujeme zo Sabinova mostíkom ponad Torysu. Hneď za Torysou míňame bývalé miestne kúpele. Sírnaté kúpele boli založené na liečenie reumatických a kožných chorôb. Zanikli v dôsledku nízkej výdatnosti prameňa. Serpentínami prudko vystupujeme na rázcestie Nad Švabľovkou. Postupujeme po úzkom hrebeni cez Kanaše 619 m, v dubine, neskôr v zmiešanom a bukovom lese severo-západným smerom do sedla pod Kohútom.
Zo sedla pod Kohútom ponad pastviny a neskôr brezovým lesíkom vystupujeme opäť na hlavný hrebeň. Chodník vedie ponad zarastajúce poľany, neskôr hustým lesom. Striedavo lieštinou, brezinou, borovicovým lesom, rúbaňami a lúkami prichádzame do sedla pod Marduňou.
Zo sedla pod Marduňou postupujeme lesom neskôr trávnatým chrbtom na Dlhé diely. Odtiaľ ihličnatým lesom sa predierame na polianku Javor a neskôr, brezovým, ihličnatým lesom a svahovými lúkami vystupujeme na Bachureň, najvyšší vrch rovnomenného pohoria v nadmorskej výške 1 082 m.n.m.. Je zaujímavý svojím bralnatým vrcholom a pekným no obmedzeným kruhovým pohľadom na Čergov, Levočské vrchy, Branisko a na samotné pohorie Bachureň.
Bachureň, pohorie vnútrokarpatského flyšu, je severným susedom Braniska. Predstavuje výrazne rozčlenené pohorie v Podhôľno-magurskej oblasti. Pieskovcový masív hornatinového rázu, tvorený pieskovcovými a zlepencovými tvrdošmi so značnou nadmorskou výškou od 600 do 1 082 m.n.m.. Reliéf je tu členitý, typické sú strmé svahy, rozrezané užšími a hlbokými dolinami.
Masívnu strednú časť budujú súvrstvia hrubozrných pieskovcov. Tu leží aj najvýšší vrch Bachureň s nadmorskou výškou 1 082 m. Pohoriu Bachureň podľa výšky najvyššieho vrcholu patrí na Slovensku 27. miesto. Za Šimonkou v Slánských vrchoch zaostáva o 11 m a Vihorlat vo Vihorlatských vrchoch predstihuje o 5 m. Pohorie je riedko osídlené a čiastočne sa využíva na poľnohospodárstvo, ťažbu dreva a zimnú rekreáciu. Čoraz známejšie sú strediská zimných športov Búče a Dubovické žliabky. Pod vrcholom Búče, na južnom svahu je sprístupnená jaskyňa Zlá diera.
Z Bachurne zostupujeme svahovými lúkami do sedla pod Bachurňou a nižšie do sedla pod Magurou. Odtiaľ okolo smrekového lesa na Magure a lúkami zostupujeme opäť cez les do Lačnovského sedla, ktoré oddeľuje Bachureň od Braniska a kde naše putovanie končí.
Zelenou turistickou značkou postupujeme zo Sabinova mostíkom ponad Torysu. Hneď za Torysou míňame bývalé miestne kúpele. Sírnaté kúpele boli založené na liečenie reumatických a kožných chorôb. Zanikli v dôsledku nízkej výdatnosti prameňa. Serpentínami prudko vystupujeme na rázcestie Nad Švabľovkou. Postupujeme po úzkom hrebeni cez Kanaše 619 m, v dubine, neskôr v zmiešanom a bukovom lese severo-západným smerom do sedla pod Kohútom.
Zo sedla pod Kohútom ponad pastviny a neskôr brezovým lesíkom vystupujeme opäť na hlavný hrebeň. Chodník vedie ponad zarastajúce poľany, neskôr hustým lesom. Striedavo lieštinou, brezinou, borovicovým lesom, rúbaňami a lúkami prichádzame do sedla pod Marduňou.
Zo sedla pod Marduňou postupujeme lesom neskôr trávnatým chrbtom na Dlhé diely. Odtiaľ ihličnatým lesom sa predierame na polianku Javor a neskôr, brezovým, ihličnatým lesom a svahovými lúkami vystupujeme na Bachureň, najvyšší vrch rovnomenného pohoria v nadmorskej výške 1 082 m.n.m.. Je zaujímavý svojím bralnatým vrcholom a pekným no obmedzeným kruhovým pohľadom na Čergov, Levočské vrchy, Branisko a na samotné pohorie Bachureň.
Bachureň, pohorie vnútrokarpatského flyšu, je severným susedom Braniska. Predstavuje výrazne rozčlenené pohorie v Podhôľno-magurskej oblasti. Pieskovcový masív hornatinového rázu, tvorený pieskovcovými a zlepencovými tvrdošmi so značnou nadmorskou výškou od 600 do 1 082 m.n.m.. Reliéf je tu členitý, typické sú strmé svahy, rozrezané užšími a hlbokými dolinami.
Masívnu strednú časť budujú súvrstvia hrubozrných pieskovcov. Tu leží aj najvýšší vrch Bachureň s nadmorskou výškou 1 082 m. Pohoriu Bachureň podľa výšky najvyššieho vrcholu patrí na Slovensku 27. miesto. Za Šimonkou v Slánských vrchoch zaostáva o 11 m a Vihorlat vo Vihorlatských vrchoch predstihuje o 5 m. Pohorie je riedko osídlené a čiastočne sa využíva na poľnohospodárstvo, ťažbu dreva a zimnú rekreáciu. Čoraz známejšie sú strediská zimných športov Búče a Dubovické žliabky. Pod vrcholom Búče, na južnom svahu je sprístupnená jaskyňa Zlá diera.
Z Bachurne zostupujeme svahovými lúkami do sedla pod Bachurňou a nižšie do sedla pod Magurou. Odtiaľ okolo smrekového lesa na Magure a lúkami zostupujeme opäť cez les do Lačnovského sedla, ktoré oddeľuje Bachureň od Braniska a kde naše putovanie končí.
