Lokalita
Pohorie Branisko sa nachádza na východe Slovenska a tvorí hranicu medzi Spišom a Šarišom. Popod pohorie prechádza tunel Branisko ako súčasť diaľnice D1. Pohorím sa tiahne aj stará cesta cez priesmyk Branisko - Chvála Bohu, ktorá je po vybudovaní tunela takmer nepoužívaná a je ideálnou trasou pre cyklistov, ktorí si chcú dobre zamakať v krásnej prírode.
zdroj: google maps
Branisku s najvyšším vrcholom Smrekovicou 1 200 m.n.m. patrí medzi najvyššími pohoriami Slovenska podľa najvyššieho vrcholu - 23. priečka. Za 22. priečkou Strážova v Strážovských vrchoch zaostáva 13 m a o 43 m predstihuje Minčol, najvyšší vrchol Čergova. Branisko je jediným slovenským, dôsledne severojužným pohorím s dĺžkou 20 km a šírkou od 3 do 7 km. Patrí medzi jadrové pohoria a predstavuje najvýchodnejší článok Fatransko-tatranskej oblasti.
Turistická mapa
BRanisko
Pre mnohých z nás je Branisko známe len vďaka diaľničnému tunelu. Na trase z Prešova do Popradu a naopak, teda zo Šariša na Spiš sa snažíme čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie prekonať mohutnú hradbu pohoria Branisko. Jeho čarokrásna príroda, so všetkými pokladmi, však ostáva nenápadne ukrytá. Prírodné pozoruhodnosti tohto pohoria sú veľkou neznámou pre mnohých milovníkov prírody, miestnych obyvateľov pritom nevynímajúc. Ocení ich však každý, kto dokáže vnímať okolie nielen zmyslami, ale hlavne srdcom. Prijmite preto pozvanie na slovné putovanie po Branisku, pričom si aspoň trocha poodkryjeme jeho tajomstvá.
Lačnovské sedlo, v nadmorskej výške 895 m tvorené rozsiahlymi lúkami, tvorí severnú hranicu Braniska a oddeľuje ho od geomorfologického celku Bachureň. Poľná cesta prechádzajúca sedlom bola v stredoveku dôležitou obchodnou cestou medzi Spišom a Šarišom. Naprieč celým pohorím vedie zelená turistická značka. Zo sedla južným smerom do priehyby Na zákrute, vedie chodník príjemným prostredím zmiešaného lesa. Z priehyby pokračuje ponad pramene, chodník naberá na strmosti, pričom na necelom kilometri vzdušnej vzdialenosti prekonáva vyše 120 výškových metrov. Odmenou za vyloženú námahu je príchod na prekrásne a rozsiahle horské lúky. V strede lúky stojí rázcestník Boldigáň, z ktorého od roku 2005 odbočuje modrá turistická značka na krásnu Veľkú skalu a do Vyšného Slavkova. Malebnými lúkami, z ktorých je prekrásny výhľad na Šarišskú vrchovinu a Slanské vrchy, postupuje chodník oblúkom až na ich koniec, kde vstupujeme do lesa. Odtiaľ je najľahší a najpohodlnejší prístup na kótu 1 036 m.n.m. Kravcová. Z vrchola Kravcovej je prekrásny výhľad s možnosťou oddychu pri poľovníckej chate. Na okraji lesa je od roku 2004 odbočka na novú žltú turistickú značku. Ide okolo blízkej studničky veľkým oblúkom na Smrekovicu a neskôr cez Zelenú skalu s prekrásnym výhľadom na plošinu Sihoť do Vyšného Slavkova. Zelená značka v lese stúpa do sedla Smrekovica v nadmorskej výške 1 074 m. Les hustne, tmavne, no chodník vedie kobercom z opadaného ihličia. Zo sedla Smrekovica vedie chodník do sedla Rozsochy, odkiaľ prudko klesá k Dolnému potoku, aby ďalej pozvoľne klesal dolinou. Míňajúc sútok s Veľkou Svinkou prichádzame k zaujímavému útvaru Diablovej diere, ponoru Veľkej Svinky. Odtiaľ je už len na skok do horského sedla Branisko, kde v nadmorskej výške 750 m prechádza štátna cesta zo Šariša na Spiš.
zdroj: ovcie.info
Sedlom Branisko prechádzala aj druhá svetová vojna, čo pripomína pamätná tabuľa. Za zmienku tiež stojí skutočnosť, že 5.2.1849 sa tu uskutočnila bitka medzi maďarskými honvédmi a slovenskými dobrovoľníkmi. Túto nie veľmi známu skutočnosť pripomína pamätný drevený stĺp, nenápadne umiestnený v lese asi 200 m južne od sedla.
zdroj: www.paraglidingzv.eu
Zo sedla Branisko chodník spočiatku mierne, neskôr prudšie stúpa na plošinu s vežou. Za vežou chodník opäť vchádza do lesa a lesnou kľukatou cestičkou vystupuje na Rudník, vysoký 1 024 m. Z Rudníka postupuje ďalej na juh po výraznom skalnom hrebeni, kde sa strieda prudký zostup s výstupom na Rajtopíky. Z hrebeňa sú miestami pekné pohľady do priľahlých dolín. Vrchol Rajtopíkov s nadmorskou výškou 1036 m, nás víta dominantným skalným oknom a niekoľkými dierami. Je budovaný dolomitami, kremencami a bridlicami triasu. Vytvorili sa tu úchvatné bloky a piliere. Z Rajtopíkov chodník prudšie klesá južným smerom do sedla Humence v nadmorskej výške 940 m. V sedle je lúka, ktorá je križovatkou lesných ciest. Od roku 2005 vedie odtiaľ žlto značený chodník do obce Dúbrava. Zo sedla chodník ďalej pokračuje a zľava, veľkým oblúkom s miernym stúpaním, obchádzajúc Suchý hrb, vstupuje do svahových lúk. Lúkami a postupne po lúčnatom hrebienku prichádza až na vrchol Sľubice 1 129 m.n.m.. Za zmienku stojí skutočnosť, že 28. mája 2005 sa tu uskutočnilo 42. stretnutie čitateľov časopisu Krásy Slovenska. Z vrcholových lúk, aj od samotnej vrcholovej kóty je prekrásny rozhľad na blízke i vzdialenejšie okolie. Severným smerom obdivujeme pohorie Branisko so Smrekovicou a veľkým oblúkom od východu na západ si prezeráme Šarišskú vrchovinu, Čiernu horu, Volovské vrchy, Nízke Tatry s Kráľovou hoľou a majestátnu hradbu Vysokých Tatier. Na západ, v Hornádskej kotline, pod iným uhlom pozorujeme dominantný Spišský hrad a priľahlý Dreveník. Vrchol je veľmi vhodný na paragliding. Tento názor nemám z vlastnej skúsenosti, ale poskytli mi ho letci, ktorých som tam stretol. S odstupom času si myslím, že na paragliding bude tiež veľmi vhodná aj Smrekovica, vzhľadom na jednoduchší prístup.
Pre poslednú tretinu putovania naprieč pohorím Branisko je charakteristický dlhý, miestami prudký zostup do Krompách. Zo Sľubice chodník zostupuje mierne na predvrchol Čolo a za ním prudko, lesným prostredím, klesá na poľanu Predky. Z Predkov lesom a prudkým klesaním zostupuje do Vojkoviec. V tomto pomerne krátkom úseku sme klesli o 600 výškových metrov. Z Vojkoviec postupuje poľná cesta cez kopec Na hŕbkoch do Kaľavy, za ktorou lesom opäť prudšie klesá do Krompách a teda aj k rieke Hornád, ktorá na juhu oddeľuje Branisko od Hnileckých vrchov.
Pre poslednú tretinu putovania naprieč pohorím Branisko je charakteristický dlhý, miestami prudký zostup do Krompách. Zo Sľubice chodník zostupuje mierne na predvrchol Čolo a za ním prudko, lesným prostredím, klesá na poľanu Predky. Z Predkov lesom a prudkým klesaním zostupuje do Vojkoviec. V tomto pomerne krátkom úseku sme klesli o 600 výškových metrov. Z Vojkoviec postupuje poľná cesta cez kopec Na hŕbkoch do Kaľavy, za ktorou lesom opäť prudšie klesá do Krompách a teda aj k rieke Hornád, ktorá na juhu oddeľuje Branisko od Hnileckých vrchov.
Geologické pomery Braniska sú veľmi pestré. Na stavbe pohoria sa zúčastňuje kryštalické jadro, tvorené rulami, bridlicami a kremencami, pričom táto stavba sa prejavuje oblejšími povrchovými tvarmi. V najsevernejšej časti pohoria - medzi Lipovcami, Lačnovom a Vyšným Slavkovom - je na kryštalické jadro nasunutý druhohorný príkrov vápencov a dolomitov. Lačnovský potok tu vyhĺbil malebnú rokľovitú krasovú tiesňavu so známymi bizarnými morfologickými útvarmi. Najznámejšie sú 60 m. vysoký Mojžišov stĺp, Kamenná baba, skalné okno Vrátnica a vodopád Lačnovského potoka. Pozoruhodná je tiež Veľká skala, s dobrým výhľadom a nadmorskou výškou 930 m. Vedie na ňu modrá značka z Vyšného Slavkova. Značka ďalej pokračuje cez Boldigáň a končí na zelenej hrebeňovej značke. Na miestach, kde sa spája Lačnovský s Lipoveckým potokom, rozprestiera sa menšia plošina štvrtohorných náplavov, ktoré sú pokryté mokrými lúkami s bažinnou vegetáciou. Tu vyviera aj známy minerálny prameň Salvator. V dávnej minulosti tu boli dnes už zaniknuté kúpele. Mali pomenovanie Cifrovaná a to podľa farebného pomaľovania drevených budov kúpeľného komplexu.
zdroj: pis.sk
Aj neďaleko obce Lipovce, priamo nad Lačnovským kaňonom, stál kedysi hrad. Hrad bol postavený v chotári obce začiatkom 13. storočia. O jeho vzniku vieme veľmi málo. Spustošený bol už v roku 1265, no čoskoro bol obnovený a od 14. storočia patril Abovcom, ktorí v tom čase ovládali takmer celé východné Slovensko. Neskôr viackrát zmenil majiteľov a začiatkom 18. storočia definitívne zanikol. Pôvodnou funkciou hradu bolo strážiť obchodnú cestu z Prešova do Levoče. Cesta viedla ľahšie prístupným Lačnovským sedlom, nie ako súčasná diaľnica tunelom pod sedlom Branisko.
Povesť hovorí : Istému z pánov Lipoveckého hradu sa v šťastnom manželstve narodil syn Ján. Po roku manželka pána Lipoveckého hradu zomrela, synček potreboval materinskú opateru a tak sa pán znova oženil. Macocha bola zlá, bezcitná a vydala sa len z túžby po majetku. Keď sa jej raz opýtal, prečo sa o chlapčeka nestará, zlostne mu odvrkla : „A čo ma po ňom! Nevydávala som sa preto, aby som robila pestúnku!“ Hradný pán zaťal päste, no ovládol sa, položil synčeka do kolísky a odišiel do tmavej noci. O chvíľu sa hladné dieťa opäť rozplakalo a rozzúrená macocha ho schytila, šmarila do kúta izby a odišla za svojim milencom. Malý Janko tak usedavo plakal, že duša jeho mŕtvej matky to nevydržala a vrátila sa k nemu. Obriadila ho, zaopatrila a uložila. Chlapča stíchlo a zaspalo. Keď sa macocha vrátila a uvidela šťastné dieťa, vošla do nej zlosť a rozhodla sa, že dieťa zmárni. Vzala dieťa, vytratila sa s ním do tmy a vyškriabala sa na vysoké náprotivné bralo. Zastala na samotnom okraji priepasti a už-už sa chystala dieťa zhodiť. Vtom ono nečakane zaplakalo a z ničoho nič zarachotil hrom ... Až ráno, keď slnečné lúče zaliali kraj, zbadali ľudia na vrchole skaly stáť skamenenú macochu s dieťaťom v náručí. Povráva sa, že zasiahla ruka milujúcej matky.
Povesť hovorí : Istému z pánov Lipoveckého hradu sa v šťastnom manželstve narodil syn Ján. Po roku manželka pána Lipoveckého hradu zomrela, synček potreboval materinskú opateru a tak sa pán znova oženil. Macocha bola zlá, bezcitná a vydala sa len z túžby po majetku. Keď sa jej raz opýtal, prečo sa o chlapčeka nestará, zlostne mu odvrkla : „A čo ma po ňom! Nevydávala som sa preto, aby som robila pestúnku!“ Hradný pán zaťal päste, no ovládol sa, položil synčeka do kolísky a odišiel do tmavej noci. O chvíľu sa hladné dieťa opäť rozplakalo a rozzúrená macocha ho schytila, šmarila do kúta izby a odišla za svojim milencom. Malý Janko tak usedavo plakal, že duša jeho mŕtvej matky to nevydržala a vrátila sa k nemu. Obriadila ho, zaopatrila a uložila. Chlapča stíchlo a zaspalo. Keď sa macocha vrátila a uvidela šťastné dieťa, vošla do nej zlosť a rozhodla sa, že dieťa zmárni. Vzala dieťa, vytratila sa s ním do tmy a vyškriabala sa na vysoké náprotivné bralo. Zastala na samotnom okraji priepasti a už-už sa chystala dieťa zhodiť. Vtom ono nečakane zaplakalo a z ničoho nič zarachotil hrom ... Až ráno, keď slnečné lúče zaliali kraj, zbadali ľudia na vrchole skaly stáť skamenenú macochu s dieťaťom v náručí. Povráva sa, že zasiahla ruka milujúcej matky.
Spodnotriasové kremence tvoria významnú zložku severnej časti Braniska a budujú aj najvyšší vrchol Smrekovicu. Všetky nekrasové horniny tvoria štrky, ktoré sa vo výraznej miere podieľajú na mechanickej erózii strednej časti pohoria, pozostávajúcej z kryštalických hornín. Na Smrekovicu, najvyšší vrchol Braniska, bola 27. júna 2004 vyznačená značkou pre trasu na miesto s rozhľadom, odbočka z modrej značky, idúcej zo sedla Branisko do sedla Smrekovica. Na jeseň 2004 bola vyznačená žltá turistická značka z Vyšného Slavkova cez Smrekovicu na Kravcovú. Odbočka z modrej značky po Markovej skratke predstavuje najľahší, najpohodlnejší, najkratší a podľa nášho názoru aj najkrajší prístup. Nad poľovníckou chatou Simona, asi 250 metrov v lese, odbočka zatáča vľavo na širokú lesnú cestu, z ktorej po 50 metroch odbočuje vpravo. Chodník vedie lesom, neskôr skalným poľom, pričom postup na hrebeň strážia skalní mužíci. Na hrebeni odbočíme šikmo doľava a ľahko lesom spolu so žltou, vystúpime na vrchol. Výstup po odbočke je pohodlný a trvá asi 30 minút. 11. septembra 2004 sa tu konala svätá omša spojená s vysviackou kríža.
Od roku 1997 organizujú rodáci z Vyšného Slavkova, vždy v sobotu pred Levočským odpustom, výstup na „Hoľu“ ako Smrekovicu dôverne nazývajú. Výstup začína o 10.00 hodine pri obecnom úrade. 31.12.2006 obec Vyšný Slavkov a KST Smrekovica Kamilky zorganizovali 1. Silvestrovský výstup na Smrekovicu cez Zelenú skalu. Z vrcholu je prekrásny výhľad. Úplne vľavo v diaľke pozorujeme črtajúcu sa meteorologickú stanicu na Kojšovskej holi a pohľadmi prechádzame po Volovských vrchoch, Slovenskom raji až na Kráľovu hoľu. V Hornádskej kotline nás upúta Spišský hrad s Dreveníkom a samotné Branisko máme ako na dlani. Vľavo pozorujeme Patriu, v pozadí Sľubicu a pred ňou doprava Rajtopíky, Rudník a sedlo Branisko. Vpravo pred nami sa nenápadne čnie Petrova hora. Zo zápisov vo vrcholovej knihe sa dozvedáme, že v oblasti Petrovej hory stál kláštor sv.Petra. Milovníci Braniska sa zápisom do vrcholovej knihy obrátili na návštevníkov Smrekovice, aby im do vrcholovej knihy napísali prípadnú ústne dochovanú informáciu o uvedenom objekte. Od vrcholovej schránky sa oplatí prejsť niekoľko desiatok metrov po chodníku na stranu k Vyšnému Slavkovu. Odmenou je prekrásny výhľad na Vysoké Tatry, Levočské vrchy, Vyšný Slavkov a časť Čergova.
Od roku 1997 organizujú rodáci z Vyšného Slavkova, vždy v sobotu pred Levočským odpustom, výstup na „Hoľu“ ako Smrekovicu dôverne nazývajú. Výstup začína o 10.00 hodine pri obecnom úrade. 31.12.2006 obec Vyšný Slavkov a KST Smrekovica Kamilky zorganizovali 1. Silvestrovský výstup na Smrekovicu cez Zelenú skalu. Z vrcholu je prekrásny výhľad. Úplne vľavo v diaľke pozorujeme črtajúcu sa meteorologickú stanicu na Kojšovskej holi a pohľadmi prechádzame po Volovských vrchoch, Slovenskom raji až na Kráľovu hoľu. V Hornádskej kotline nás upúta Spišský hrad s Dreveníkom a samotné Branisko máme ako na dlani. Vľavo pozorujeme Patriu, v pozadí Sľubicu a pred ňou doprava Rajtopíky, Rudník a sedlo Branisko. Vpravo pred nami sa nenápadne čnie Petrova hora. Zo zápisov vo vrcholovej knihe sa dozvedáme, že v oblasti Petrovej hory stál kláštor sv.Petra. Milovníci Braniska sa zápisom do vrcholovej knihy obrátili na návštevníkov Smrekovice, aby im do vrcholovej knihy napísali prípadnú ústne dochovanú informáciu o uvedenom objekte. Od vrcholovej schránky sa oplatí prejsť niekoľko desiatok metrov po chodníku na stranu k Vyšnému Slavkovu. Odmenou je prekrásny výhľad na Vysoké Tatry, Levočské vrchy, Vyšný Slavkov a časť Čergova.
V strednej časti Braniska, 300 m pod sútokom Veľkej Svinky a Dolného potoka a 500 m nad sedlom Branisko, v nadmorskej výške 748 m sa vďaka mechanickej erózii vyvinul pozoruhodný krasový fenomén – sústava ponornej a výverovej jaskyne Diablova diera. Výver nazývaný Bystrík je na druhej strane hrebeňa v nadmorskej výške 720 m. V priestore Diablovej diery dochádza k bifurkácii Veľkej Svinky. Znamená to, že časť vôd odbočuje na západ, aby sa stratila v markantnom ponore a časť vôd pokračuje svojim korytom južným a neskôr juhovýchodným smerom. Vchod do jaskyne predstavuje výrazný previs a nachádza sa asi 20 m od vybudovanej, ale v súčasnosti značne poškodenej hrádze hydrologického merného profilu. Previsový vchod je malých rozmerov a prechádza dvomi prudkými a úzkymi perejami. Za perejami vedie oblúková chodba asi 120 m. Chodba je spočiatku 10 m široká, je nízka a mierne klesá. Neskôr sa rozširuje, prudšie klesá a vytvára pomerne veľkú sálu. Na konci potok mizne v sifóne. V sále sú pozoruhodné štrkovo-pieskové náplavy, ktoré neustále menia rozmery a tvar, a to v priamej súvislosti s častými prívalovými dažďami posledných rokov. Vody sa neskôr objavujú na druhej strane hrebeňa vo vyvieračkách.
Hlavná vyvieračka je pomerne nízka a úzka a dá sa do nej vojsť plazením proti prúdu. Vody vytekajúce z vyvieračky vytvárajú Diablov potok. 6.5.2007 bola roklina nad vyvieračkou bezpečne premostená drevenou lávkou. Severne nad hlavným výverom sa nachádza jeden menší a jeden úplne malý výver. Tento stav prírodnej pamiatky – bifurkácie Veľkej Svinky platil do 30.07.2004. Prudké dažde značne narušili lesnú cestu, ktorá bola upravená, no nedostatočne spevnená spodnotriasovými kremencovými štrkmi. Poškodená hrádza hydrologického merného bodu bola úplne zničená. Tok Veľkej Svinky juhovýchodným smerom vďaka 0.5 m vysokým nánosom kremencových štrkov zanikol a všetka voda vteká do ponoru. Do ponornej jaskyne sa vďaka tomu počas prudkých dažďov dostávalo veľké množstvo nánosov. Došlo tam k závalu ľavej chodby a pravostranne sa vytvorila prudšia asi 30 m chodba, ktorá končí jazierkom. 20.7.2007 za pomoci mechanizmov bol pri zničenom hydrologickom mernom bode prekopaný 20 m kanál. Voda sa pustila do obnovenie bifurkácie. 8.9.2007 sme skonštatovali, že po takmer dvoch mesiacoch si voda obnovila pôvodný tok. Nastalo tak obnovenie pôvodného stavu prírodnej pamiatky bifurkácie Veľkej Svinky.
Hlavná vyvieračka je pomerne nízka a úzka a dá sa do nej vojsť plazením proti prúdu. Vody vytekajúce z vyvieračky vytvárajú Diablov potok. 6.5.2007 bola roklina nad vyvieračkou bezpečne premostená drevenou lávkou. Severne nad hlavným výverom sa nachádza jeden menší a jeden úplne malý výver. Tento stav prírodnej pamiatky – bifurkácie Veľkej Svinky platil do 30.07.2004. Prudké dažde značne narušili lesnú cestu, ktorá bola upravená, no nedostatočne spevnená spodnotriasovými kremencovými štrkmi. Poškodená hrádza hydrologického merného bodu bola úplne zničená. Tok Veľkej Svinky juhovýchodným smerom vďaka 0.5 m vysokým nánosom kremencových štrkov zanikol a všetka voda vteká do ponoru. Do ponornej jaskyne sa vďaka tomu počas prudkých dažďov dostávalo veľké množstvo nánosov. Došlo tam k závalu ľavej chodby a pravostranne sa vytvorila prudšia asi 30 m chodba, ktorá končí jazierkom. 20.7.2007 za pomoci mechanizmov bol pri zničenom hydrologickom mernom bode prekopaný 20 m kanál. Voda sa pustila do obnovenie bifurkácie. 8.9.2007 sme skonštatovali, že po takmer dvoch mesiacoch si voda obnovila pôvodný tok. Nastalo tak obnovenie pôvodného stavu prírodnej pamiatky bifurkácie Veľkej Svinky.
Autor: Kamil Hudák
